http://www.ivankapridunaji.sk/
Prvopočiatky obce siahajú až do štvrtého tisícročia pred n. l., keď tu bolo teplejšie klimatické podnebie (v priemere o +2°) a nivnú pôdu vytvárala inundáciou dunajská voda. Sídlili tu ľudia z mladšej doby kamennej s neolitickou kultúrou. Živili sa nielen lovom a zberom, ale už aj chovom kráv, kôz, oviec a časom prešli aj na pestovanie obilia.
V severnej polohe ivanského chotára poznáme sídliskovú lokalitu s keramikou lengyelskej kultúry (3500 – 3200 pred n. l.), v jej tesnom susedstve je sídlisko s keramikou bádenskej kultúry (bolerázska skupina) datované rokom 2800 pred n. l. v polohe Šakoň.
Z obdobia rokov 2000 – 1700 pred n. l. poznáme až štyri lokality z intravilánu obce. Je to pohrebisko na “Pískovém vŕšku”, nádobky z hrobu, kultúra slavónska (skupina Kosihy – Čaka), ktorá vystriedala na juhozápadnom Slovensku bádenskú kultúru. Ďalej sú to kamenné sekerky z Obory (terajšie bagrovisko) pravdepodobne zo sídliskového objektu. Spolu s pohrebiskom ľudu so šnúrovou kultúrou u Zemanov na Grasalkovičovej ulici môžu byť z jedného časového úseku t. j. asi 1850 – 1750 pred n. l., ktorý tvorí počiatok doby bronzovej. Šnúrová kultúra typu Chlopice – Veselé patrí ľudu už indoeurópskej rasy a ich vplyv na miestne skupiny šnúrovej kultúry nitrianskeho typu a ďalšie tvoria základ stredoeurópskej kultúry v dobe bronzovej.
Na severozápadnom okraji ivanského chotára sú známe úlomky nádob Sídliskového charakteru zo záveru stredodunajskej mohylovej kultúry pred r. 1200 pred n. l.
Severnejšie od tohto miesta až do vajnorského katastra sa nachádza veľa sídliskových objektov z doby železnej až po dobu rímsku. Je to časový úsek od r. 700 pred n. l. až po 2. Storočie n. l. Z preskúmaných objektov z tejto lokality sú pozoruhodné poznatky o studniach s filtráciou vody, zahĺbených obytných priestoroch a o závažiach z tkáčskych stavov.
Z intravilánu obce (u Štiglicov) je známe popolnicové pohrebisko z 3. – 4. storočia. Podľa tvaru popolníc a milodarov v nich uložených sa radí do mladšej doby rímskej. Niektoré hrncovité nádoby podľa tvaru a spracovania sú typické germánske produkty z obdobia od 2. do 4. storočia. Pozoruhodným nálezom je bronzová soška Merkúra, ktorá bola uložená v nádobe vyrobenej na hrnčiarskom kruhu. V tej dobe tu žil germánsky kmeň Kvádov.
Na archeologických lokalitách z teritória obce môžeme sledovať pobyt a vývoj ľudskej spoločnosti takmer štyri tisícročia od doby predhistorickej až do 5. stor. n. l.
Od sťahovania národov v 5. storočí sa datuje ranný stredovek v Európe a tiež hromadný príchod Slovanov do súčasných sídiel od Baltického až po Stredozemné more. V Potisí a v Panónii nastal veľký pohyb mnohých kmeňov a národov. Naše územie a Panóniu v r. 568 opúšťajú Longobardi a odchádzajú do Talianska. Do tohto priestoru vytlačili Byzantínci útočných Avarov, ktorí si hlavné sídla – hrinky vybudovali na rieke Tise a výbojmi si podmanili všetky kmene v Panónii i za Dunajom, kde žili už prevažne Slovania. Ich moc upadla po vojenskej porážke pri Carihrade a po slovanskom povstaní, keď vznikla i Samova ríša (r. 623 – 658). Panónia bola aj pod kontrolou Franskej ríše (500 – 843) a za vlády kráľa Karola Veľkého (742 – 814) boli Avari vojensky porazení (796 – 803) a privedení k úplnému zániku. V ôsmom storočí boli Avari sústavne napádaní aj Slovanmi, ktorých moc hlavne za Dunajom stále narastala. Z tej doby poznáme slovansko – avarské pohrebiská z Vajnor a Bernolákova, ktoré zanikli na konci 8. storočia.
Od 8. až do 13. storočia nemáme z priestoru obce ani z blízkeho okolia zatiaľ žiadne hmotné pamiatky. Nepoznáme nič, čo by nám dokresľovalo život tunajších ľudí, keď sa tu formoval prvý štátny útvar Slovenov od 8. do počiatku 10. storočia. Môžeme len predpokladať, že už v 9. storočí mohol byť cirkevný vplyv Bratislavy na vznik obce Kostolná a mocenský zo slovanského hradiska vo Svätom Jure. Niektoré názvy, ktoré boli živé ešte v 13. storočí a ktoré svedčia o tu žijúcich Slovanoch, zachovali nemeckí kolonisti. Ako sa volalo hradisko a osada v Jure nepoznáme, ale Mir bola Girnava, Monar – Slovenský aj Chorvátsky Grob, Lužnica – Bernolákovo, Ivan – Ivanka, Kostolná – Farná, Dvorník(Dorník) – zaniknutá obec pri Vajnoroch smerom na Čiernu vodu, Okol – zaniknutá obec pri Vajnoroch smerom na Raču, Pračany – Vajnory, Pošeň – hradná koniareň a z potokov napr. Lučina (Lužina) – Čierna voda, Pľaza – Biela voda.
Toto územie po páde Veľkej Moravy (907) až do 11. storočia bolo vystavené maďarským kočovníkom a až vtedy mohlo prísť k vyľudneniu niektorých osád a kolonizácii iným etnikom i Nemcami. V 11. a 12. storočí bolo územie Západného Slovenska niekoľkokrát pustošené českými a moravskými vojvodcami a zároveň pravý breh Dunaja nemeckými cisármi, ktorí si vynucovali mocenské lénne práva na Uhroch.
V roku 1189 bola Bratislava zhromaždiskom vojsk 3. križiackej výpravy, čo bolo tiež veľkou príťažou hlavne pre dedinčanov v okolí.
Veľkú pohromu utrpelo Západné Slovensko tatárskym vpádom v r. 1241 – 1242. Celý uhorský štát bol rozvrátený. Mnohé dediny na Slovensku boli vyľudnené, čiastočne Tatármi a potom hladom a chorobami. Niektoré obce vtedy zanikli natrvalo. Hlavnými kolonistami na Slovensku boli Nemci.
Prvý písomný záznam o existencii obce je z r. 1209. Je to darovacia listina, ktorou kráľ Ondrej II. daroval Sv. Jur , Čeklís, Iwand, Eberhart a obec Kastelan Tomášovi z Hontu – Svätojurskému za zásluhy v boji proti Bulharom r. 1205 pri rieke Morave. Súčasťou Ivanky od počiatku bola osada Farná – starodávny majetok kapituly a prepošstva v Bratislave. Už v roku 1290 tu bývali ich sluhovia a pomocníci. Preto mali názov “popné”, “poppnepe”, t.j. ľudia kňazov. (Pop – staroslovanský a dodnes ruský kňaz). Vplyvom maďarčiny a nemčiny sa názov menil: Popfolna – Papfalva – Pafár – Farná.
Farná a Ivanka tvoria jednotný politický subjekt od roku 1932.
Pri popise vyberania pápežskej desatiny z r. 1324 – podľa zachovaných cirkevných dokumentov – sa obec uvádza pod menom Terra Iwan, t. j. Zem Jánova. V týchto dokumentoch sa tiež spomína existencia kostola a fary.
Začiatkom 15. storočia, v období značného vplyvu Nemcov sa stáva Iwand nemeckou osadou s názvom Aichen. V 16. storočí prešla do rúk Maďarov, ktorí ju nazývali Aicha.
Po porážke Maďarov pri Moháči r. 1526, keď Turci zabrali veľkú časť Uhorska, kráľ Ferdinand I. vydal v r. 1553 nariadenie popísať všetky zemské dvory – porty. Dôvod: vyberanie daní. V tomto popise sa obec uvádza pod názvom Iwáni. Jej pánom bol Gašpar Šerédy, bohatý zemepán bratislavskej župy. Ďalším z majiteľov obce bol Leonard Amade, potom vdova po Tomášovi Maholányim a Ján Jesenák.
V polovici 18. storočia kúpil ivanské panstvo Anton I. Grassalkovich, krajinský hospodár a skutočný tajný radca panovníčky Márie Terézie. Na mieste panskej kúrie, ktorú dal v r. 1640 postaviť Leonard Amade, dal vybudovať poľovnícky letohrádok v rokokovom štýle. V tom čase sa v severnej časti chotára nachádzali rozsiahle dubové lesy, ktoré slúžili ako poľovné revíry a kaštieľ s krásnym barokovým parkom bol využívaný ako dejisko rôznych významných spoločenských udalostí. Nový majiteľ panstva Anton I. Grassalkovich okrem kaštieľa dal podnet aj k budovaniu iných významných budov na svojom majetku. Jednou z najdôležitejších je barokový kostol. Zriadil a vybudoval veľký hospodársky dvor – majer a cirkevnú školu, ktorá sa nachádzala v tesnej blízkosti kostola (vedľa fary) a slúžila Ivančanom až do roku 1928, kedy bola postavená obecná škola. Po smrti Antona I. zdedil panstvo jeho syn Anton II., ktorý už vo zveľaďovaní rodového majetku nepokračoval. Veľké prostriedky vynakladal na stavbu a údržbu ciest, na chov ušľachtilých koní a najmä na pompézny spôsob života, pestovanie a podporu šľachtickej kultúry. Podľa vzoru svojho svokra Mikuláša Esterháziho usporadúval vo svojich palácoch v Bratislave a v Ivanke rôzne činoherné a operné predstavenia a koncerty. Máme záznam, že už v roku 1773 sa konalo slávnostné divadelné predstavenie v zámockom parku v Ivanke, na ktorom sa zúčastnila aj arcivojvodkyňa Mária Kristína a jej manžel Albrecht, miestodržiteľ Uhorska. Prvé oficiálne divadelné predstavenie však bolo v r. 1786 a odvtedy sa uvádza aj existencia šľachtickej divadelnej scény v Ivanke. Jedným z prvých účinkujúcich na tejto scéne bol Seippov divadelný spolok a predstavenia sa konali v nemeckej reči. Pre potreby hereckých spoločností a hudobníkov dal Grassalkovich II. postaviť oproti kaštieľu budovu, ktorú pomenovali “Muzikantenhaus”. Ako spomienka na toto obdobie stojí dodnes na kraji obce baroková socha Jána Nepomuckého, ktorú dal postaviť Anton II. Grassalkovich v roku 1777. Povesť hovorí, že po jednej úspešnej poľovačke sa veselí hostia Antona II. vracali loďkou cez rozvodnené rameno Malého Dunaja, táto sa s nimi prevrhla a oni sa začali topiť. V smrteľnej úzkosti sľúbili, že ak sa zachránia, dajú na mieste záchrany postaviť sochu svätému Jánovi Nepomuckému. Tento ich sľub ivanský zemepán splnil.
Grassalkovichovci vlastnili ivanske panstvo až do roku 1841, keď jeho mužská vetva Antonom III. vymrela a ich ivanský majetok prišiel na dražbu. Vtedy ho kúpil Michal Obrenovič, srbské knieža, ktorý bol srbským panovníkom. V rokoch 1842 – 1858 žil v exile v Rakúsku a keď ivanské panstvo stratilo majiteľa, kúpil ho a zriadil si tu vidiecke sídlo. V roku 1853 sa oženil s uhorskou šľachtičnou grófkou Júliou Hunyadyovou. Jeho manželstvo s Júliou bolo však z dôvodu bezdetnosti po desiatich rokoch rozvedené. V čase, keď Obrenovič žil v exile, spriatelil sa s Ľudovítom Štúrom a vďaka tomuto priateľstvu v lete 1848 prispel značnou finančnou sumou na výzbroj slovenských dobrovoľníkov, ktorí sa organizovali vo Viedni. Na znak vďaky mu Ľ. Štúr venoval svoju knihu “O národných povestiach a piesňach plemien slovanských”, vydanú v Prahe r. 1853. Štúr, ktorý žil pod policajným dozorom v Modre, koncom roku 1855 tajne navštívil Michala Obrenoviča na jeho panstve v Ivanke. Žiaľ, bolo to ich posledné stretnutie, pretože krátko po ňom Ľudovít Štúr tragicky zahynul.
Po veľkom požiari, ktorý v roku 1856 postihol Ivanku a v značnej miere poškodil aj kostol, dal ho knieža Obrenovič opraviť a dal tiež urobiť aj iné stavebné úpravy – zvýšenie stropu, nové pokrytie strechy kostola a vystavenie novej veže. V tom čase dal upraviť aj kaštieľ. Juhozápadnú časť existujúcej budovy odstránil a na jej mieste dal vybudovať vežu, ktorá slúžila ako vodojem, veľkú spoločenskú sálu dal prevýšiť cez druhé poschodie a vyzdobiť krásnymi krbmi z bieleho mramoru a benátskym zrkadlom. Touto prácou poveril talianskych majstrov. Na jednom z krbov dodnes môžeme vidieť srbský kniežací erb hneď vedľa erbu Hunyadyovcov.
Po smrti Michala Obrenoviča prešlo ivanské panstvo súdnou cestou do vlastníctva rodu Hunyadyovcov de Kéthely a jeho majiteľka Júlia, ktorá bola dvornou dámou kráľovnej Alžbety, prezývanej Sisi, sa v roku 1876 druhýkrát vydala, a to za pruského princa Charlesa d´Aremberg. V tom čase sa opäť robili na panstve rôzne stavebné úpravy. Všetky reprezentačné miestnosti kaštieľa boli znovu vymaľované a vyzdobené barokovým doskovaním. Najväčšou úpravou, ktorú urobili v roku 1886, bola prestavba budovy “Muzikantenhaus”. Túto budovu dôkladne opravili a pristavali k nej ďalšiu veľkú miestnosť. Mala slúžiť ako kláštor pre sestry sv. Kríža, ktoré do Ivanky pozvala grófka Júlia. Tento plán však nevyšiel a preto Júlia zriadila v dome detskú opatrovňu, ktorú pomenovala Dom sv. Karola. Slúžila pre deti jej poddaných, ktoré tu pri dennej opatere dostávali stravu a ošatenie. Navštevovalo ju niekedy aj viac ako sto detí. Celú prevádzku opatrovne hradila sama grófka Júlia. Opatrovňu považovali za najvzornejšiu vo vtedajšom Uhorsku. Bola v prevádzke až do začiatku prvej svetovej vojny, keď budovu premenili na výpomocný vojenský lazaret. Grófka Júlia sa starala aj o potreby kostola. Dbala, aby bol vybavený dôstojným zariadením, omšovým riadom a v roku 1885 zakúpila v Bruseli dve drevené sochy od známeho sochára Malfaita, a to sv. Antona a sv. Michala. Dala ich umiestniť z oboch strán oltára na pamiatku staviteľa kostola Antona Grassalkovicha a Michala Obernoviča, ktorý kostol prestaval. Tieto sochy zdobia náš kostol dodnes. Dala upratať kryptu pod kostolom a urobila z nej rodinnú hrobku rodiny Hunyady de Kéthely. Grófka Júlia okrem toho, že bola veľmi pekná, bola aj múdra a láskavá pani, ktorú jej poddaní dôverne nazývali “Firštka” (z nemeckého Fürst – knieža). V roku 1909, už v pokročilom veku, sa presťahovala do Bruselu, kde v roku 1916 zomrela. Ivanský majetok zdedil jej synovec Karol Hunyady, ktorý ho po čase prenechal svojmu schudobnelému príbuznému Filipovi Boss – Waldeck (Ivančania ho dôverne nazývali “Bódy”). Ten sa sem nasťahoval v roku 1933. Postaral sa o to, aby krásne dubové lesy, ktoré lemovali Ivanku zo severnej strany, padli za obeť jeho hráčskym vášniam. Dal ich totiž vyrúbať a drevo predal.
1.januára 1943 sa do ivanskeho kaštieľa prisťahovali jezuiti. Študijný fond jezuitov ho odkúpil od grófa Hunyadyho. Zriadili tu internát pre mládež študujúcu na ich gymnáziu v Bratislave.
V r. 1948 bol majetok znárodnený, prešiel do rúk Povereníctva poľnohospodárstva, ktoré ho sporadicky využívalo na rôzne účely – školenia a pod…
Druhá svetová vojna zasiahla do života obce veľmi výrazne, čo súviselo s jej zemepisnou polohou: blízkosť Bratislavy. Po oslobodení obce 2. apríla 1945 sa vývoj obce začal uberať novým smerom. V roku 1950 bolo založené Jednotné roľnícke družstvo. Toto sa v roku 1962 zlúčilo so Štátnym majetkom a vznikol národný podnik Hydinárstvo, ktorý spolu s Výskumným ústavom chovu a šľachtenia hydiny udali smer rozvoja obce a poskytli zamestnanie veľkej časti obyvateľstva. V roku 1961 bola zriadená Stredná poľnohospodárska technická škola so zameraním na hydinárstvo s celoslovenskou pôsobnosťou. V obci bola zriadená tiež Opravovňa poľnohospodárskych strojov. Vybudovali sa niektoré verejno-prospešné budovy ako základná škola, nákupné stredisko, zdravotné stredisko a rozvinula sa družstevná a individuálna bytová výstavba. Obec bola z väčšej časti plynofikovaná, bol vybudovaný vodovod a miestne komunikácie. Bolo zriadených niekoľko vedeckých ústavov rezortného i akademického charakteru, ktoré svojím významom prekročili nielen rámec dediny, ale aj hranice nášho štátu.
Zdroj: Malá vlastivedná knižnica 141.číslo
Vydáva Vydavateľstvo KT, s.r.o., Komárno, z poverenia samosprávy v Ivanke pri Dunaji 1999
Zodpovedný vydavateľ: Dr. Ing. Árpád Szénássy
Spolupráca: Ing. Alexander Reško
Autori: František Zibala, Jozef Lenharčík, Judita Blahutiaková, Mária Jaslovská, Marta Hajzoková, Vlasta Koudelová
